Richard:
Úmyslně jsem si prošel odvykacím peklem bez pomoci a kňourání po doktorech...
Bolo to asi pred 15 rokmi. Mladý chlapík okolo 30ky, právnik, sa rozhodol skoncovať s alkoholom. Samozrejme doma. Dostal absťák, bolo mu príšerne. A keď už to nejaký čas trvalo, rodina mala toľko rozumu, že zavolali záchranku. Z absťáku bolo nakoniec delírko. V nemocnici pobudol pár dní v klietke s halucináciami. A potom ešte mesiac na oddelení. Ja som sa vtedy nechal ukecať na 2 mesiace.

Boli sme spolu na izbe. Ak by to nechali tak, že to zvládne vlastnými silami, že však to prejde, tak dnes tu už nie je. Mladý ženatý, šikovný, inteligentný chalan, s dvomi deťmi. Mal skvelú ženu, ktorá ho stále chodila navštevovať. Neviem ako je na tom teraz, bolo to už dávno. Ale keby jeho manželka nebola "kňurala" o odbornú pomoc, dnes je vdova.
Richard. Absťák?Doma som sa plazil v bolestiach, do rúk ako by mi niekto pichal ihlami, ruky mi začali trpnuť, skrúcalo prsty, trpla mi tvár, úplne mi akoby stiahovalo kožu na tváry, to bolo peklo. Samozrejme k tomu potenie, trasenie, zimnica. Krče v žalúdku. Vedel som, že alkohol by pomohol, ale žiadny nebol, pretože som sa rozhodol už nepiť. Ale aspoň pre tú trošku uľavy som bol ochotný do seba naliať okenu, pitralon, alpu, čokoľvek, čo obsahuje alkohol. Samozrejme nepomáhalo. A potom nastalo ďalšie peklo - chodenie. Chodenie po izbe. Z roha do roha, okolo v maličkej izbe. Hlava vám ide prasknúť. Po pár hodinách chodenia po izbe pocit, že mi z toho preskočí. Ľahol som si, pretože som nevládal. Ale nohy same skákali po posteli. So stopkami v rukách som sa snažil aspoň pár minút poležať. Nedálo sa, vstával som a chodil. Stále dokola. Neskutočná bolesť chodidiel, neskutočná únava. Chcete žiť, ale zároveň zomrieť, aby ste tak netrpel. Po 24 hodinách chodenia, keď už som bol fyzicky aj psychicky v koncoch, išiel som do nemocnice, pretože len tam mi z toho abstinenčného šialenstva vedeli pomôcť. Mamu som poslať kupiť alkohol, aby som bol schopný dojsť do nemocnice. Samozrejme, žiadny rýchly liek neexistuje, ale aspoň tie injekcie uľavili. Na nič sa som tak v nemocnici netešil, ako na tie "včeličky". Nevedel som sa dočkať rána, obeda, večera. Teda času na tú včielku.
Nie každý máva také absťaky. Ono sa to peklo ani nedá celkom opísať. Ale rozhodne také niečo neodporúčam zvládať svojpomocne, hrať sa na hrdinu. Ja som to len nejakým zázrakom prežil. Ale je možné, že si tie absťaky vyberú svoju daň v neskoršom veku.
Uvedomte si Richard, že väčšina ľudí, aj tu na fóre, nemá o sile alkoholu resp. sile závislosti ani šajnu. Ľudí, ktorí tu za celé tie roky písali a svojpomocne dlhodobo abstinujú(nie pár dní alebo týždňov), je ako šafránu. Možno ešte menej. A tvrdiť tu, že vykašlite sa na kňúranie u doktoroch, buďte frajeri a dokážte to sami, môže byť hazardovanie ak nie so životom, tak minimálne so zdravím.