Alkoholik

Ahojte, no môžem vám povedať môj pohľad na niektoré veci, je to už 4,5 roka, takže už mám nejaký odstup a nadhľad. Každopádne ide o čisto môj subjektívny pohľad a čo pomáhalo mne, nemusí pomáhať inému.
Každopádne k tomu trasu. Ono to nebol ako nonstop tras, ale chytili ste lyžičku, pero, tak sa vám menšie veci triasli v ruke, prípadne samo od seba ste sa roztriasli, hlavne ráno. Ja som sa jedno ráno takto zobudil a cítil som, že by som to mohol dať a podarilo sa. Vedel som, že musím prestať, ale som nevedel do čoho idem. Sú dva aspekty, telo a duša. Abstinenčné príznaky fyzické odozneli rýchlo. Tras po týždní, potenie možno dva týždne, nespavosť asi mesiac. Cez deň sa to dalo, len ste sa museli niečim neustále zamestnať, horšie to bolo v noci. Pritom žiadne myši, slony, deliria, nič také. Skôr fyzické utrpenie, bolesť celého tela, ale dalo sa to zvládnuť. Proste ste sa museli vyklepať, a ja som do hlupa pozeral do stropu a len si premietal v hlave "musíš vydržať!" a vydržal som. Potom však nastupuje psychika a to je horšie. Všetko na vás doľahne, výčitky, bolí duša a hlavne sa človek musí naučiť nanovo žiť, tešiť sa a hlavne v spoločnosti odmietať. Lebo ten chľasť je všade. Ale to sa tiež dá zvládnuť. Je to ťažké, ale dá sa. Každopádne píšem o sebe, niekedy sa vraj musí na detox, v tomto sa nevyznám. Ale radil som sa s psychiatričkou, spomínam si, že mi odorúčala liečenie, že sám je málo pravdepodobné, že to dám, ale podarilo sa. Nie som moc fanúšikom ústavného liečenia, ale asi je niekdy potrebné. Rozhodne to ale môžem zhrnúť, že prestať piť a následne žiť, nebolo to ani tak utrpenie ako skôr každodenná DRINA.

Potom ešte k tomu kontrolovanému pitiu, tu vás asi sklamem, ale k tomu som trocha skeptický, ale opäť zdvôrazňujem, že ide iba o môj pohľad. Sám som strašne chcel piť zasa normulne, ale bolo to nad moje sily. Pokúšal som sa o to, boli svetlejšie chvíľky, ale vždy som sa rozpil a skončilo to ťahmi, z ktorých bol čoraz väčší problém sa dostať. Môj názor je, že každý má za sebou nejakú pijackú minulosť a je určita hranica a ak ju prekročíte, od toho momentu už nejde proste kontrolovane piť. Telo sa dostalo do určitého štádia, kde sa to nedá ukočírovať. Nastávajú častejšie a väčšie problémy a ich náprava vás stojí síl, až opäť sa radšej napijete, aby ste zabudli. Mne to trvalo dlho si to uvedomiť, ale dnes môžem s plným vedomím a svedomím prehlásiť, že dokážem nepiť, ale nedokážem piť. Netvrdím, že sa nedá opäť naučiť normále piť, ale je to skôr výnimka a to fakt skôr vyhráte eurojackpot.

A ešte trocha na povzbudenie. Ja som si tiež nedokázal predstaviť, že už sa nikdy nenapijem, veď čo to bude za život. Teraz vám môžem s čistým svedomím povedať, že keď som prestal piť, tak život neskončil, život začal. Po čase vás zachváti šťastie, začnete sa tešiť z maličkostí, ale ako to znie absurdne, ja som začal viac spoločensky žiť. Zájdem si na koncert, prípadne prechádzam okolité kopce, začal som pestovať čaje. Máte popri práci čas na koníčky, prečítate si knižku, zájdete si niekde, a viete že prídete bezpečne domov a viete o sebe. A jasné, všade vás ponúkajú, ale proste "ďakujem, nepijem!" Ak sú neodbytný, temám problém povedať, že už som si svoje odpil. Normálne vždy slušne odmietnem a ak to niekoho zajíma, aké to je nepiť, tak mu poviem, že to je tá najlepšia vec v živote, čo som spravil.